Človek je tvor žijúci zo zvyklostí. Čo pozná, to považuje za bezpečné. Všetko nové a neznáme je preňho potenciálne ohrozenie – a na ohrozenie sa reaguje obvykle strachom. Náš mozog začína vymyšľať hororové scenáre typu “čo ak…” (a ak sa ukážu nepravdepodobné, plynule prechádza na scenáre typu ”a čo ak predsa len…” 
), vopred si vykresľuje možné hrozby a snaží sa na ne nájsť protilátky, aby sa im vyhol. Nie je to pekný svet, pretože si v ňom prichodíme slabší, znevýhodnení, bezmocní. A tak niekedy, keď sme si už zvykli na nejakú – aj zlú – situáciu, radšej v nej zotrvávame a bránime sa ju zmeniť, pretože sa bojíme, že s tým novým by sme možno nedokázali žiť… A ajhľa, tu máme vysvetlenie pre týrané ženy, duševnú krutosť a kodependenciu!
Odkiaľ sa berie tento strach? V podstate ide o tri druhy strachu:
Prvý druh strachu pochádza z nášho zníženého pocitu sebahodnoty. Aby sme boli predvídateľní a “bezpeční”, vychováva nás spoločnosť (a teda aj rodina) tak, aby sme odvodzovali svoju hodnotu od toho, ako nás vidia iní. Takto si spoločnosť zabezpečí, že sa budeme snažiť prispôsobiť, že sa budeme riadiť spoločnými hodnotami a dodržiavať ich. Je to mechanizmus, ktorý nám má zabrániť, aby sme nepotláčali iných – a dosahuje to tým, že potláča našu individualitu, našu dušu.
Druhý druh strachu je zapríčinený tým, že máme istú, pomerne presnú predstavu o tom, ako by naša budúcnosť mala vyzerať. Očakávame istý výsledok, dúfame, že nastane a trasieme sa, že by mohol nenastať. Tento strach je vlastne vnímanie rozdielu medzi “je” a “malo by byť”. A pretože to “malo by byť” býva obvykle veľmi presné, nedáva nám veľa možností na konanie alebo prispôsobovanie sa. Veci musia byť presne istým spôsobom, inak nie sú tak, ak by mali byť… A tak cítime napätie a obávame sa, že sa situácia vyvinie inak, že sa naše nádeje, sny a očakávania nenaplnia, že budeme sklamaní… a nevidíme celú plejádu iných možných riešení, ktoré by pre nás boli rovnako príťažlivé alebo ešte príťažlivejšie!
Tretí druh strachu vychádza z nášho ega. Ego je tu na to, aby nás chránilo pred anihiláciou a aby nám umožňovalo spoznávať svet. Svet spoznávame vďaka tomu, že sami seba vnímame ako entitu (bytosť) inú ako ostatné bytosti. Sme od ostatných bytostí odlúčení, sme sami pre seba a porovnávame sa s nimi a so zvyškom sveta. Ale pocit odlúčenosti je súčasne uvedomenie si vlastnej zraniteľnosti. Pretože ego sa bojí zraniteľnosti a straty kontroly, bojí sa upierať pohľad na celý veľký, nekontrolovateľný svet a upiera ho miesto toho len tesne pod svoje nohy, kde sú veci, ktoré môže kontrolovať. Tým nás ego odrezáva od videnia možností v každej situácii a len intuitívne ukazuje jej ohrozenia.
Ak však veľmi dlho pozeráme na svet očami “obete”, ktorej sa veci “dejú”, stane sa z nášho strachu návyk. Bojíme sa už zo zvyku, pretože to je spôsob, ako sme sa naučili pristupovať k novým situáciám. Bojíme sa automaticky, bez uvažovania, či sa vlastne je čoho báť…
A tak, keď sa nabudúce prichytíme v situácii, na ktorú reagujeme obavou, spýtajme sa sami seba:
- Skutočne sa bojím?
- A ak áno, tak čoho?
Nepočúvajme ego, ktoré nám začne vykresľovať samé horory. Pozrime sa na ne nezaujato: sú reálne? Sú pravdepodobné? Počúvajme našu intuíciu, cez ktorú s nami hovorí naša duša. A nečudujme sa, ak zistíme, že sa vlastne vôbec nebojíme – len že podliehame presvedčeniu, že by sme sa báť mali!
Naša duša je plne pripravená čeliť tejto situácii i horším – a chce prevziať velenie a previesť nás všetkými neistotami. Vlastne len čo skoncujeme s nutkaním báť sa zo zvyku, zistíme, že duša nás vedie do nových situácií, ktoré už nie sú desivé, ale vzrušujúce! Naše strachy odrazu nie sú tie všemocné príšery číhajúce za rohom, ale len tiene, ktoré na stenách nášho života vykresľuje naša predstavivosť… Majstri hororu v Hollywoode to dobre vedeli. Vedeli, že človek sa najviac bojí toho, čo nevidí, ale len tuší. Akonáhle tomu strachu dáme konkrétnu tvár, je to už len veľmi konkrétne nebezpečenstvo, na ktoré sa dá veľmi konkrétne reagovať. Kým však nevieme, akú tvár má, naša predstavivosť nám vykreslí to najhoršie, čo je schopná vykresliť, aby vyburcovala naše ego k horúčkovitej snahe ochrániť nás!
A na záver ešte malý postreh z praxe. Došla som na to, keď mi diagnostikovali rakovinu: nemá zmysel niečoho sa báť. Buď tá situácia nenastane, a potom sme sa báli zbytočne (a celkom zbytočne sme otrávili naše telo všelijakými stresovými hormónmi), alebo tá situácia nastane – a potom ju budeme riešiť tak, ako to najlepšie pôjde! Strach ešte nikdy nič nevyriešil… Strach je len naša emocionálna reakcia na celkom neemocionálnu situáciu – a často práve nevhodná, ustrašená reakcia celú situáciu výrazne zhorší.
Predstavte si, že na savane stretnete lačného leva. Čo urobíte? Veľa možností nemáte: Môžete ujsť (obávam sa, že ten lev je lepšie trénovaný behať). Môžete si nájsť strom, ak tam nejaký je, a vyliezť naň (a potom ošetrovať situáciu, že lev sa pohodlne usadil pod stromom a čaká, až začnú servírovať obed). Alebo sa môžete postaviť levovi zoči-voči, povedať si, že sa lacno nedáte, a zarevať mu priamo do toho jeho huňatého ksichtu! Ale… všimli ste si tu niekde možnosť “zostať a báť sa”? 
Niet sa čoho báť. Jedine ak nesmiernej schopnosti našej fantázie robiť veci hroznejšími, než v skutočnosti sú… Zbavme sa teda zvyku obávať sa všetkého nového a vychutnávajme si zistenie, že sa vlastne vôbec nebojíme!
Počet komentárov: 4
Napíšte komentár
a ak maš strach z konkrétnej veci proti ktorej bojuješ a stále sa ti nedarý?
(choroba)
Belia,
strach je veľmi zlý prístup, hlavne pri chorobe. Sú rôzne strachy z choroby. Jeden je z toho, že by mohla vzniknúť. Tým, že sa bojíme, nabaľujeme na chorobu emocionalitu, ktorá hovorí nášmu podvedomiu, že sa tým treba zapodievať, lebo možno práve to chceme… Čiže strach nám pomôže chorobu pritiahnuť do nášho života. To, na čo myslíme často a s emocionalitou, sa totiž do nášho života dostane. Hovorí sa tomu “materializovanie/zhmotnenie prianí”.
Iný strach je, keď už chorobu máme. To však nie je strach z choroby, pretože choroba už je fakt, s ktorým sa nedá pohnúť. Strach môže byť buď zo smrti alebo z toho, že sa nám s chorobou nepodarí vykývať… A platí to isté čo v predošlom odseku. Myslíme na to s emocionalitou – tak to dostaneme. A z toho “čo ak…” sa stane realita.
A strach zo smrti (dajme tomu, že predčasnej): platí to isté čo v predošlých odsekoch.
Pozrite sa na to ináč. Buď je to naša karma, a potom si ju práve odpracovávame a nebudeme sa s ňou musieť potýkať v budúcich životoch, alebo to naša karma nie je - a potom s chorobou nejakým zázračným spôsobom predsa len vykýveme.
Dôležité je sústreďovať sa pri liečení vždy len na najbližší krok - veriť si, že ho zvládneme, ísť až na hranicu našich schopností a nemyslieť na ten krok, ktorý príde za ním… Možno nakoniec prehráme, ale ten čas, čo by sme inak strávili strachom a umelo si znižovali svoju vibráciu, si takto aspoň vychutnáme.
Ak je strach veľmi silný, začnite ho priebežne rekapitulovať. Vždy, keď sa dostaví, hlavu naľavo, nasajte strach do seba, hlavu napravo a vydýchnite ho ako ľahostajnosť – tak dlho, kým bude čo vydychovať. Cvičenie na to je v Ceste prázdnoty a volá sa Rekapitulácia.
Ak máte chorobu v terminálnom štádiu (alebo 100 rokov
), pripravte sa na odchod. Nemôžete vyhrať… Ale môžete urobiť to, že si do budúceho života so sebou vezmete časť svojho terajšieho vedomia a svojej terajšej identity, teda že sa rozpomeniete, kto ste boli a čo ste zažili. Na to sa treba rozvíjať a pracovať na sebe, ako keby ste mali žiť večne – pretože v konečnom dôsledky duša žije večne a táto naša fyzická existencia je len jedna etapa jej života. A vy nie ste svoje telo, dokonca nie ste ani svoja duša, ale ste súčasť toho, z čoho sa tá duša kedysi odštiepila a k čomu sa postupne vracia.
Helar,
prečítala som si tento článok už asi milionkrát a vždy ma perfektne ukľudní. Strach je naozaj zbytočný