Šamanskí sprievodcovia: Dikobraz

 

Dikobraz prináša obranu pri ohrození, ochranu a ponechávanie dostatočného priestoru pre iných.

Dikobraz patrí do rodiny hlodavcov. Je to podsaditý nočný bylinožravec. Má tlamu s tupým nosom, malé očká a malé okrúhle uši. Jeho nohy sú silné a jeho tlapky majú zahnuté pazúry, čo z neho robí pomalé, ale veľmi stabilné zviera. Jeho dva veľké predné hryzáky rastú počas celého jeho života. Najvýraznejšou črtou dikobraza sú jeho ostne na hlave a chrbáte, kým predná časť tela je pokrytá kožušinkou. Ostne majú od 5 do 20 cm. Sú to vlastne vlasy a keď ich dikobraz „vystrelí“, dorastú mu nové.

Dikobraz žije v lesoch v bútľavých kmeňoch a dierach. Vyzerá nemotorne, ale vynikajúco dokáže šplhať po stromoch. Živí sa kôrou stromov, mladými listami, vetvičkami a rastlinami. Miluje soľ a zožerie takmer všetko, čo má slanú chuť.

Má veľmi miernu povahu. Je vo všeobecnosti samotár, ktorý vyráža v noci na potulky a za stravou. Len v zime sa zhromažďuje s inými dikobrazmi, pretože spoločne lepšie dokážu prestáť studené mesiace. Dikobraz má veľmi slabý zrak, ale má vynikajúco vyvinutý sluch a čuch.

Keď sa dikobraz cíti ohrozený, naježí svoje ostne, stiahne čumáčik medzi labky a nastaví nepriateľovi zadok. Ak naňho zaútočia, zaženie sa chvostom na nepriateľa a vystreľuje naňho ostnaté štetiny. Kým potom zaskočený útočník odstraňuje ostne, získava dikobraz čas na únik. Jeho hlavnými nepriateľmi sú puma a rys, vlk, kojot a vodná kuna.

Dikobrazia medicína nesie so sebou tieto vlastnosti: čistotu, radosť, detinské nadšenie, rozhodnosť, dôveru, solidaritu, nočnú a obrannú mágiu, regeneráciu, potešenie z jednoduchých vecí, nezávislosť, vnútornú hodnotu, neskazenosť, pokoru, sebareflexiu, sebaobranu a ochranu, dobrodružného a zvedavého ducha, nevinnosť a sebestačnosť.

Správa, ktorú dikobraz prináša, môže byť ostrá a preniknúť pod kožu osoby, proti ktorej sa obracia. Ak máte ako svojho sprievodcu dikobraza, naučte sa skôr rozmýšľať a až potom hovoriť. Vy ste pred nepriateľmi chránení ale snažte sa nezráňať slovami iných. Ste oportunista, ktorý dokáže plne využiť daný okamih, ste citliví, vynaliezaví a kreatívni. Ak vás v minulosti niekto „bodol“, teraz nastal čas odpustiť mu, preniesť sa cez to a zabudnúť. Nebuďte príliš defenzívni – ste úžasní ľudia, len musíte dať ostatným šancu lepšie vás spoznať!

Ak vás sprevádza dikobraz, prepožičiava vám vysoký zmysel pre solidaritu, radosť a potešenie a dodáva vám detskú hravosť v každodenných činnostiach.

Najsilnejším obdobím dikobraza je jeseň.

Žam žung pre netrpezlivcov

Cvičenie žam žungu nie je najrýchlejšia vec na svete. Viem, že medzi čitateľmi je dosť mladých ľudí, ktorí ešte obvykle nemajú tak zablokovaný organzimus, aby museli ísť postupne – a pre nich som našla na webe žam žung v troch cvikoch:

     

Prvý cvik je držanie balónu, druhý je skombinované odrážanie lopty a státie v prúde a tretí je držanie brucha.

Tak, ako pri obvyklom žam žungu, najprv treba stáť pozíciu wu chi niekoľko minút a potom aspoň 10-20 minút každú z pozícií hore. Najprv však – tomu sa nedá vyhnúť – sa musíme naučiť stáť každú jednu pozíciu aspoň 20 minút!

Iná verzia cvičenia je wu chi, držanie balónu 20 minút v najspodnejšej možnej polohe, 5 minút kombinovanú pozíciu a 30 minút držanie brucha, obe s trochu vyrovnanejšími kolenami.

Žam žung: základný cyklus cvikov

Jedno z cvičení na zvýšenie osobnej energie je žam žung (alebo zhan zhuang), ktoré predstavuje podskupinu statických cvikov čchi kungu známych ako “stáť ako strom”. A presne o tom to aj je – človek proste stojí a nehýbe sa… Zvyšok zaňho robí energia čchi, ktorú naberá z prostredia okolo seba, cez chodilá (zemniace čakry “Bublajúce žriedla”) zo Zeme a cez temeno (cez korunnú čakru) z vesmíru. Energie sa v jeho strede medzi solárnym plexom a srdcovou čakrou stretajú a zmiešavajú, vesmírna energia potom tečie do Zeme a zemská energia tečie nahor. Zvyšková energia sa ukladá v nás, v spodnom tan-tiene asi na šírku 4 prstov pod pupkom vnútri v bruchu. Ja tento tan-tien budem nazývať spodný kotlík.

  

Postup

Žam žung kombinuje nehybnosť, záťaž istých svalových partií a dýchanie.

Žam žung využíva brušné dýchanie. Keď sa človek narodí, je mu brušné dýchanie prirodzené, ale časom a stresom sa naučí dýchať nie do brucha, ale len do pľúc. Dýchanie je plytšie a hlavne – nedopĺňa zásobáreň energie v spodnom kotlíku.

Keď sa naučíme znova dýchať do brucha, dochádza k dvom javom: lepšie sa obmieňa vzduch v pľúcach, pretože začneme využívať aj spodné pľúcne laloky a laloky hore od plecami a naša životná “batéria” v spodnom kotlíku sa začne dobíjať energiou.

Ako sa robí brušné dýchanie? Spočiatku to možno bude chcieť trochu práce so svalstvom: pri nádychu vypučíme brucho a vedieme vzduch najprv až nadol do spodného kotlíka a až potom začneme odspodu napĺňať pľúca až nahor do ramien. Potom na sekundu-dve zastavíme zastavíme dych, pootvoríme ústa a začneme sťahovať brušné svalstvo, čím vypudíme vzduch najprv z brucha a potom postupne z pľúc. Zasa na sekundu-dve nedýchame, potom uvoľníme svalstvo brucha a nasajeme nový vzduch – nadol do spodného kotlíka.

Toto dýchanie si musíme najprv zautomatizovať. Postupne, keď už začneme týmto spôsobom dýchať, nemusíme dýchaniu pri žam žungu venovať nijakú pozornosť.

Prejdime k jednotlivým cvikom. Pôvodne som ich chcela nafotiť sama, ale to by trvalo donekonečna a tak som si požičala obrázky majstra Lama, ako jednotlivé cviky predvádza. Sú z jeho knihy, takže sa k nim správajte s patričnou ohľaduplnosťou.

  

Najprv dýchanie a pozícia wu chi

Wu chi (číta sa vu či) je základná pozícia, ktorá sa používa na zahájenie každého žam žungového cvičenia. Nohy sú od seba asi na vzdialenosť ramien, celými chodidlami pevne na zemi tak, aby neboli preťažené ani špičky (náklon vpred) ani päty (náklon vzad). Kolená sú mierne pokrčené, čím sa uvoľňuje prietok čchi telom. Chrbát je vyrovnaný, brada trochu pritiahnutá k telu a panva je podsadená, takže plynule prechádza do trochu pokrčených nôh. Plecia ovesíme a ruky voľne sputíme pozdĺž tela. Predstavujeme si, že sme za hornú časť hlavy zavesení na špagátiku z neba a celý zvyšok nášho tela visí voľne nadol. Svalu máme stále uvoľnené.

Keď začíname so žam žungom, začíname s pozíciou wu chi. Najprv ju stojíme 5 minút, po týždni pridám ďalších 5 minút, o ďaší týždeň znova 5 minút a končíme štvrtým týždňom, kedy v tejto pozícii stojíme plných 20 minút bez pohnutia. Počas stánia v pozícii wu chi sa sústreďujeme na brušné dýchanie.

Dva ďalšie obrázky z webu ukazujú, ako vyzerá wu chi postoj – spredu a zboku:

  

Keď dokážeme stáť wu chi bez pohnutia a s brušným dýchaním po dobu 20 minút, pridáme 5 minút druhého cviku – “držania balónu”.

  

Držíme balón

Pri druhom cviku vychádzame z pozície wu chi. Klesneme pokrčením kolien asi o 10 cm nižšie. Pánva zostába podsadená, chrbát rovný a “visíme” za vrchol hlavy, brada trochu pritiahnutá ku krku (keby sme ju nepritiahli, zastavili by sme prietok čchi hrdlom. Ruky zdvihneme do výšky ramien (palce nesmú byť vyššie ako ramená), na šírku ramien od seba, pokrčené a trochu odtiahnuté od tela.

Predstavujeme si, že medzi hruďou a rukami držíme loptu alebo nafúknutý balón, Dávame pozor, aby náš chrbát bol vyrovnaný. Váhu držíme v strede chodidiel, nepredkláňame sa. Oči môžeme mať zavreté, privreté alebo otvorené. Svaly priebežne silou vôle uvoľňujeme.

Spočiatku stojíme 5 minút prvý týždeň, 10 minút ďalší týždeň, 15 minút tretí týždeň a posledný týždeň plných 20 minút. Ak sme pri tom stáli najprv v pozícii wu chi, tak každý týždeň z nej uberieme 5 minút a “prihodíme” ich tomuto cviku.

Tento cvik postupne dvíha našu úroveň energie a pripravuje nás na ďalšie záťažové cviky. Keď dosiahneme schopnosť ustáť ho bez pohybu 20 minút, nejdeme automaticky ďalej, ale ho niekoľko mesiacov denne stojíme 20 minút, čím sa nám poprelamujú blokády v tele a naša úroveň energie sa zdvihne tak, aby sme boli schopní ju akumulovať v spodnom kotlíku. Takže rátajte s tým, že prvé dva cviky vám zaberú pol roka bez toho, aby ste išli ďalej!

Ak sa nám cvičí príliš ľahko, znamená to, že sme dostatočne nepokrčili nohy. Nasledovný obrázok ukazuje, ako hlboko je rozumné klesnúť (a ak sa nám už nevidí 20 minút “držania balónu”, môžeme nohy pokrčiť viac ):

Pri tomto hlbšom pokrčení nôh treba len dávať pozor, aby koleno nikdy nepresiahlo prsty na nohách.

A teraz k problémom, ktoré pri žam žungu spočiatku môžeme pociťovať:

• bolesti svalstva chrbta, ramien a nôh; treba vydržať, svalstvo si na novú záťaž do týždňa-dvoch zvykne
• bolesti v starých ranách, v jazvách po operáciách, v chorých častiach organizmu; prejavujú sa len počas státia a potom zas miznú; treba vydržať, postupom času (3-4 týždne) opadnú
• tras pri slhšom státí, niekedy až poskakovanie na mieste; svaly si zvykajú na novú záťaž a keď si zvyknú, tras prestane
• mravenčenie, pálenie, brnenie (začína najčastejšie rukami) je prejav toho, že sa nám otvárajú póry a zvyšuje sa prietok krvi cievami – čo je signál zvýšenej cirkulácie čchi
• nadúvanie, odgŕganie, odplynenie a iné nenazdalé telesné prejavy sú sprievodný jav borenia blokád a po čase prechádzajú
• pocity chladu alebo naopak potenie (najmä ak stojíme viac ako 20 minút)
• pocit, že jedna ruka je vyššie ako druhá (to si nevšímame)
• chlad na polovici tela je svedectvom, že sa energia začína prelievať jinovými a jangovými meridiánmi.

Čím väčšie potenie a tras pri cvičení, tým uvoľnenejšie sa človek po skončení cvičenia cíti.

Po skončení každého cvičenia je vhodné pošúchať si ruky o seba a popretierať si nimi tvár, prípadne si ich priložiť zo strán zhora na hlavu. Tým sa energetizuje naša pleť, vlasy, mozog a Tretie oko.

Z mojej skúsenosti: Nie je vôbec ľahké ustáť 20 minút “držania balónu”. Mne pri tom veľmi pomohla táto hudba od Nialla:

Pieseň trvá niečo vyše 10 minút a približne v polovici je rozdelená – začne v nej spievať ženský hlas. To som už vedela, že keď “spieva baba”, je to už len otázka výdrže. Navyše používa hudba hlboké spodné tóny, ktoré cítim ako vibráciu vychádzajúcu zo stredu chodidiel (=Bublajúce žriedla) cez nohy, cez konečník a pošvu do pánve a hore chrbticou až do korunnej čakry. Keď ten tok cítim, tak viem, že mám chrbát optimálne vyrovnaný.

Pri státí používam MP3 prehrávač a pieseň beží 2x po sebe.

Navyše, pretože mám problémy s chrbticou, mi veľmi pomáha tesne po docvičení sa predkloniť a oprieť rukami na chvíľku o zem. Keď som začínala cvičiť, ešte som to nedokázala; asi po mesiaci cvičenia som zrazu zistila, že už aj predkloniť sa ide…

  

Osem kúskov brokátu

Keď už sme nejaký čas stáli 20 minút denne, máme telo optimálne pripravené pre ďalšie cviky. Ale pretože pri nich bude už pretekať telom vyššia dávka energie a bude sa stupňovať, potrebujeme na ňu telo pripraviť. Majster Lam odporúča cvičiť Ba Duan Džin, Osem kúskov brokátu. Neskôr to spracujem a pripojím, ale zatiaľ stačí vedieť toľko, že u nás vyšli knihy s týmito cvičeniami a v každej poriadnej tai čchi príručke ich nájdete ako “zahrievacie cviky”.

Keď chceme prejsť na ďalšie cviky žam žungu, začneme asi týždeň vopred cvičiť Osem kúskov brokátu pred cvičením žam žungu. (Je to len nejakých 10 minút navyše.)

  

Držíme si brucho

Ďalší cvik je “držanie imaginárneho (a dobre tlstého ) brucha”.

Vychádzame z pozície wu chi a trošičku klesneme v kolenách nadol, ale nie toľko ako pri “držaní balónu”. Pánvu máme podsadenú, chrbát máme vyrovnaný, ruky odtiahneme od tela a asi v úrovni podbruška si nimi chytíme obrovské pivné brucho (ako na obrázku) – a stojíme.

Tento cvik pomáha zadržať zvýšený tok čchi v tele a ukladá ho do spodného kotlíka.

“Držanie brucha” pridávame tak, že najprv stojíme 20 minút “držanie balónu” a pridáme 5 minút “držania brucha”. Po týždni uberieme 5 minút z “držania balónu” a pridáme ich “držaniu brucha”, takže stojíme 15 minút “držania balónu” a 10 minút “držania brucha”. Takýmto spôsobom pokračujeme, až kým nedržíme brucho 20 minút v kuse bez pohybu.

V tomto bode vyzerá náš denný žam žung nasledovne: 5 minút wu chi, 5 minút držania balónu a 20 minút držania brucha.

  

Stojíme v prúde

Tomuto cviku predchádza zasa 5 minút wu chi a 20 minút držania balónu. Po skončení držania balónu pridáme 5 minút státia v prúde. Zdvihneme sa v kolenách na úroveň držania brucha, ruky odtiahneme na bokoch od tela a zdvihneme do výšky pásu, pričom dlane sú obrátené nadol a rovnobežné so zemou. Našu celú váhu prenesieme nadol do nôh, aby sme sa uktovili vo vode. Predstavujeme si, že ruky máme položené na loptách, ktoré plávajú voľne na hladine, a my ich udržiavame pri nás, aby neodplávali.

Tento cvik nám pomáha vybudovať si výdrž a dobíja našu batériu v spodnom kotlíku.

Zasa začíname tým, že ho stojíme 5 minút. Postupne pridávame po 5 minútach, ktoré uberáme z držania balónu. Ku koncu zasa stojíme 5 minút wu chi, 5 minút držanie balónu a 20 minút státia vo vode.

  

Odrážame loptu

Posledný zo základnej série žamžungových cvikov je najnáročnejší. Oproti státiu vo wu chi klesneme nadol o 20-40 cm, tak hlboko, ako to len ide. Pritom dávame pozor, aby naše kolená nepresiahli špičky nôh. Chrbát je vyrovnaný, váha je v strede chodidiel, ruky idú nahor, dlaňami vytočené navonok, asi do výšky očí. Nesmú presiahnuť hlavu! Panva je podsadená.

Zasa začíname 5 minútami, ktoré pridáme k držaniu balónu. Postupne predlžujeme a uberáme z držania balónu. Pozor – oproti polohe pri držaní balónu je táto poloha ešte hlbšia!

Spočiatku klesneme tak hlboko, ako je nám to príjemné, a snažíme sa ustáť čo najdlhšie. Keď už nemáme problém 20 minút stáť pri odrážaní lopty, klesneme v kolenách trochu hlbšie a skúšame znova ustáť čo najdlhšie.

Aj po tom, ako sme už dokázali ustáť každú z predošlých pozícií 20 minút, táto nás dobije. Budeme sa potiť, budú nás bolieť ruky i chrbát. Na druhej strane, nazbierame cez ňu viac energie ako pri hociktorej inej pozícii.

  

Plný kruh

Keď už dokážeme každú z pozícií ustáť 20 minút. môžeme ich obmieňať podľa ľubovôle, alebo môžeme prejsť na žamžungový kruh. Pozor, pri kruhu stojíme cviky v inom poradí, ako sme sa ich učili!

• 5 minút wu chi
• 5 minút držíme loptu
• 5 minút odrážame loptu
• 5 minút stojíme v prúde
• 5 minút držíme brucho
• 5 minút končíme v pozícii wu chi

Všimnite si: čím hlbšie klesáme s telom, tým vyššie idú ruky!

Žam žung má aj “nadstavbové” cvičenia, ale nám pre zvýšenie osobnej energie plne stačia tieto.

Tu sú nejaké “variácie” , ako sa dá ešte cvičiť základný žamžungový cvik – držanie balónu:

 

Channelované informácie k žam žungu nájdete aj na Angeláriu. Možno vám pomôžu pochopiť niektoré cviky hlbšie.

Rebeluj!

Veľa depresií a pocitov nevyhovovania pramení v tom, že sa snažíme podvedome nastaviť na očakávania rôznych “autorít” v našom živote. Ak počúvame “autority”, máme neklamný signál, že sa nechávamie viesť našim vnútorným autopilotom – že kontrolu prebralo naše ego, nie naša duša.

Ako vznikajú “autority” v našom živote? Sú rôzne: jedny vznikajú obdivom k schopnostiam, vlastnostiam alebo prístupom iného človeka, iné sú do nás vovychovávané rodinou a spoločnosťou (autorita starších, nadriadených, učiteľov, policajtov a čojaviemkohoešte). Oba druhy autorít majú spoločný mechanizmus, ktorý ich buduje – naše ego, ktoré zisťuje svoju “cenu” tým, že ju porovnáva s “cenou” iných ľudí. Proste odvodzujeme hodnotu nie od toho, kto sme, ale od toho, ako nás tí druhí vidia. A pretože pri porovnávaní funguje ešte jeden mechanizmus ega – naše slabé stránky porovnávame so silnými stránkami toho druhého – nevychádzame z týchto porovnaní veľmi slávne… a nadobúdame komplexy, menej si trúfame, znižujeme svoju hodnotu a dostavia sa depresie.

Je čas pozrieť sa na seba nie očami ega, ale očami našej duše. Vidieť sa ako to, čo skutočne sme – zmes “dobrých” i “zlých” vlastností, ktorá je cenná práve tým, aká je jedinečná a nepodobná na čokoľvek ostatné naokolo! Naše konanie nemusíme upravovať podľa “autorít” – samozrejme, ak sa pre to nerozhodneme vedome. Kľúčové je tu slovo “vedome”. Nepotrebujeme sa spovedať nikomu, len nášmu Vyššiemu Ja.

Je čas zabudnúť na autority z minulosti, ktoré doposiaľ kontrolujú náš vnútorný svet, a umožniť duši, aby prevzala velenie. Osloboďme sa od strachov, ktoré sme si priniesli z minulosti! Vyvolajme si v mysli všetkých tých duchov, ktorí nás v minulosti dotlačili ku kapitulácii svojím nesúhlasom alebo hrozbami… To, čo bolo dobré podľa ich mienky, nemuselo byť dobré práve pre túto jedinečnú a nepodobnú bytosť… Ono už samotné slová “dobrý” a “zlý” sú dosť ošemetné. Nemáme “dobré” alebo “zlé” vlastnosti… Máme len vlastnosti, ktoré je v danej situácii vhodné alebo menej vhodné prejaviť. V inej situácii to, čo dnes považujeme za “nevhodnú” vlastnosť, bude tým najlepším východiskom!

K tomuto poznaniu ma doviedol jeden z mojich mimofyzických učiteľov, Kumara. Tu je prepis rozhovoru, keď sa ma pýtal na môj najväčší životný strach (všimnite si ten mechanizmus, ktorý je v ňom zachytený a ktorý dokazuje, že rozdeľovanie zlý/dobrý je veľmi hrubé a závislé od situácií!):

POVEDZ MI SVOJU OBAVU
Najviac ma asi desí, že by som bola v nejakej situácii bezmocná, že by som si sama nevedela poradiť. A osamelosť, ale tá až na druhom mieste. A z toho prvého vyplýva strach, že by som mohla prísť o všetko a zostala odkázaná na pomoc iných, na milosť iných.
TO JE PRAVDA
STRACH POMAHA PREZIT
AKO POMAHA TEBE?
Vieš, veľmi mi nepomáha. Zistila som, že vyhľadávam situácie, ktoré sú náročné, aby som si dokázala, že zvládam. Ale necítim sa pritom šťastne, lebo život by mal vyzerať inak. Celý život som sa tak bála samoty, že som od seba odháňala ľudí, aby ma nemohli opustiť – a tak som si samotu privodila. A vypestovala som si strašné nutkanie kontrolovať všetko. Niekedy to však nejde – a potom trpím. Okrem toho som kvôli všetkej tej kontrole zabudla byť spontánna. Myslím, že aj moja rakovina je reakcia na situáciu, ktorú som nedokázala ukontrolovať. Takže neviem, ako mi ten strach pomáha. Možno som zostala tvrdšia. Neviem.
DA MI ASI NAMAHU OTVORIT TI OCI
ESTE RAZ
CO TI DONIESOL DOBRE?
Skúsim: naučila som sa predvídať a odhadovať situácie. Som v tom hodne dobrá. Nejdem do situácií, kde mám pocit, že pravidlá diktuje niekto iný. Netrpím hazardnými hrami. Stále hľadám najhorší prípad a pripravujem sa naň, preto ma len tak niečo nezaskočí. A nečakám pomoc od okolia. Nespolieham na iných. Ak niečo nezvládnem sama, dokážem to akceptovať ako osud. Je toto lepšia odpoveď?
ESTE RAZ
CO BY SI DNES BEZ TOHO STRACHU NEMALA?
Rakovinu.
A asi by som dnes mala strach. Asi by som sa upínala na hocičo, čo by mi dalo nádej/stabilitu.
Takže asi by som nemala vnútorný kľud. Asi by som sa bála pozrieť otvorene na seba.
A možno by som nemala pocit sebahodnoty, ktorý pramení z toho, že som veľa preskákala, aj keď niekedy nie až tak elegantne… ale zvládla som to.
A AKO K STRACHU STOJIS DNES?
Je to súčasť mňa. Viem o ňom. Nemusím podľahnúť, ak nechcem. Ale akceptujem ho. Na niečo musel byť dobrý, inak by nevznikol.
IDE TO DOBRE
CO MIENIS S TYM STRACHOM UROBIT?
Nič…Brať ho na vedomie ako strach. Neunikať mu cez unáhlené reakcie. Odmietam sa báť vopred.
Zoraďme si ich pred vnútorným okom jedného vedľa druhého a prizerajme sa, ako sa scvrkávajú na normálnu ľudskú veľkosť.

Odpusťme autoritám z našej minulosti, že nás zastrašovali alebo natesnávali do svojic predstáv o svete a o vhodných prejavoch. Vnímajme ich vlastnú zraniteľnosť tak, ako sme doteraz vnímali len tú autoritatívnu masku, za ktorou svoju zraniteľnosť ukrývali! Sú to len ľudia ako my, ktorí boli vydesení a dovolili svojmu egu, aby ich strach prenieslo aj na nás. Ak si to uvedomíme a odpustíme im, nebudú mať nad nami už moc.

Zodpovedáme sa len Bohu/Univerzálnej Energii a našej osobnej pravde. Jediná otázka je: Čo je naša osobná pravda? Hľadajme odpoveď v svojej duši a nasledujme ju bez obáv ako našu najvyššiu autoritu.

Podaj pomocnú ruku!

Najvýraznejším prejavom duše je milovať ostatných a pomáhať/slúžiť im. Naša duša práve dostala takúto výzvu. Ale pozor: nie každé “slúžiť” znamená skutočne aj “slúžiť”!

Často sa stretávame s problémami, utrpením a neschopnosťou iných ľudí. V takýchto prípadoch nám obvykle zovrie srdce, urobíme nejakú drobnosť a ideme ďalej plní spokojnosti, že sme “dobrí” ľudia.

Mám známu, osobu obrovského srdca, ktorá nikdy neprešla popri žobrákovi bez povšimnutia. Išla medzi našich potmavších spoluobčanov robiť osvetovú činnosť. Došla tam s presvedčením, že ona je vyšší tvor, ktorý ide osvietiť tých nižších tvorov. Bola veľmi prekvapená, keď zistila, že jej “nižší tvorovia” sa cítili celkom dobre v tom spôsobe života, aký viedli – a že jej osveta narazila na blahosklonné uši, ktoré postavili jej hodnoty celkom na hlavu! Jej obrovské ľudské srdce plakalo. Niekto pohrdol jej pravdou… Táto dobrá osoba urobila jedinú chybu – celý svet merala podľa vlastných hodnôt, ako keby to boli jediné platné hodnoty!

Na druhej strane, nedávno som kdesi čítala, ako sa ktosi postaral o ženu, ktorá si nevedela zaplatiť nájomné za byt tak, že sa vyzbierali na jej nájomné za tri mesiace. A pritom bola žena bez práce a bez možnosti zozbierať dostatok peňaní na nájomné po tých troch mesiacoch… Pomohli jej? Ťažko.

Číňania hovoria: “”Daj biednemu rybu a zasýtiš ho dnes večer. Nauč ho chytať ryby – a už nebude nikdy viac hladný!” (Alebo nejako podobne. A rozhodne nie po slovensky. )

Takže: nezamieňajme si službu so spásou! Slúžiť je akt obrovskej spirituálnej sily, zrodený z lásky a zameraný na rozvíjanie iných. Spása je produkt vydeseného ega, ktoré svoju sebahodnotu potvrdzuje tým, že robí iných závislými na svojich úsudkoch a svojej existencii!

Popozerajme sa okolo seba a hľadajme situácie, kde naša duša dostala výzvy poslúžiť. Kde treba podať pomocnú ruku? Kde niekto s niečím zápasí, čo by sme mu dokázali uľahčiť? Kde by sme dokázali vybudovať v iných schopnosť znovuobjaviť to božské v sebe? Otvorme oči a srdce a hľadajme príležitosti. A rozlišujme medzi službou a spásou, láskou a strachom.

Nedovoľme nášmu egu, aby nás odviedlo od skutočnej služby a súcitenia s inými tým, že nás bude hnať spasiť niekoho bez toho, aby sme mu vytvorili príležitosť ďalej sa rozvíjať! Jednoducho urobme, čo vieme, aby ľudia okolo nás duchovne silneli, bez posudzovania alebo kritiky. Slúžiť znamená ovládať (hlavne seba a svoje predstavy) – a naša služba je práve teraz žiadaná.

Nemáš strach

Človek je tvor žijúci zo zvyklostí. Čo pozná, to považuje za bezpečné. Všetko nové a neznáme je preňho potenciálne ohrozenie – a na ohrozenie sa reaguje obvykle strachom. Náš mozog začína vymyšľať hororové scenáre typu “čo ak…” (a ak sa ukážu nepravdepodobné, plynule prechádza na scenáre typu  ”a čo ak predsa len…” ), vopred si vykresľuje možné hrozby a snaží sa na ne nájsť protilátky, aby sa im vyhol. Nie je to pekný svet, pretože si v ňom prichodíme slabší, znevýhodnení, bezmocní. A tak niekedy, keď sme si už zvykli na nejakú – aj zlú – situáciu, radšej v nej zotrvávame a bránime sa ju zmeniť, pretože sa bojíme, že s tým novým by sme možno nedokázali žiť… A ajhľa, tu máme vysvetlenie pre týrané ženy, duševnú krutosť a kodependenciu!

Odkiaľ sa berie tento strach? V podstate ide o tri druhy strachu:

Prvý druh strachu pochádza z nášho zníženého pocitu sebahodnoty. Aby sme boli predvídateľní a “bezpeční”, vychováva nás spoločnosť (a teda aj rodina) tak, aby sme odvodzovali svoju hodnotu od toho, ako nás vidia iní. Takto si spoločnosť zabezpečí, že sa budeme snažiť prispôsobiť, že sa budeme riadiť spoločnými hodnotami a dodržiavať ich. Je to mechanizmus, ktorý nám má zabrániť, aby sme nepotláčali iných – a dosahuje to tým, že potláča našu individualitu, našu dušu.

Druhý druh strachu je zapríčinený tým, že máme istú, pomerne presnú predstavu o tom, ako by naša budúcnosť mala vyzerať. Očakávame istý výsledok, dúfame, že nastane a trasieme sa, že by mohol nenastať. Tento strach je vlastne vnímanie rozdielu medzi “je” a “malo by byť”. A pretože to “malo by byť” býva obvykle veľmi presné, nedáva nám veľa možností na konanie alebo prispôsobovanie sa. Veci musia byť presne istým spôsobom, inak nie sú tak, ak by mali byť… A tak cítime napätie a obávame sa, že sa situácia vyvinie inak, že sa naše nádeje, sny a očakávania nenaplnia, že budeme sklamaní… a nevidíme celú plejádu iných možných riešení, ktoré by pre nás boli rovnako príťažlivé alebo ešte príťažlivejšie!

Tretí druh strachu vychádza z nášho ega. Ego je tu na to, aby nás chránilo pred anihiláciou a aby nám umožňovalo spoznávať svet. Svet spoznávame vďaka tomu, že sami seba vnímame ako entitu (bytosť) inú ako ostatné bytosti. Sme od ostatných bytostí odlúčení, sme sami pre seba a porovnávame sa s nimi a so zvyškom sveta. Ale pocit odlúčenosti je súčasne uvedomenie si vlastnej zraniteľnosti. Pretože ego sa bojí zraniteľnosti a straty kontroly, bojí sa upierať pohľad na celý veľký, nekontrolovateľný svet a upiera ho miesto toho len tesne pod svoje nohy, kde sú veci, ktoré môže kontrolovať. Tým nás ego odrezáva od videnia možností v každej situácii a len intuitívne ukazuje jej ohrozenia.

Ak však veľmi dlho pozeráme na svet očami “obete”, ktorej sa veci “dejú”, stane sa z nášho strachu návyk. Bojíme sa už zo zvyku, pretože to je spôsob, ako sme sa naučili pristupovať k novým situáciám. Bojíme sa automaticky, bez uvažovania, či sa vlastne je čoho báť…

A tak, keď sa nabudúce prichytíme v situácii, na ktorú reagujeme obavou, spýtajme sa sami seba:

• Skutočne sa bojím?
• A ak áno, tak čoho?

Nepočúvajme ego, ktoré nám začne vykresľovať samé horory. Pozrime sa na ne nezaujato: sú reálne? Sú pravdepodobné? Počúvajme našu intuíciu, cez ktorú s nami hovorí naša duša. A nečudujme sa, ak zistíme, že sa vlastne vôbec nebojíme – len že podliehame presvedčeniu, že by sme sa báť mali!

Naša duša je plne pripravená čeliť tejto situácii i horším – a chce prevziať velenie a previesť nás všetkými neistotami. Vlastne len čo skoncujeme s nutkaním báť sa zo zvyku, zistíme, že duša nás vedie do nových situácií, ktoré už nie sú desivé, ale vzrušujúce! Naše strachy odrazu nie sú tie všemocné príšery číhajúce za rohom, ale len tiene, ktoré na stenách nášho života vykresľuje naša predstavivosť… Majstri hororu v Hollywoode to dobre vedeli. Vedeli, že človek sa najviac bojí toho, čo nevidí, ale len tuší. Akonáhle tomu strachu dáme konkrétnu tvár, je to už len veľmi konkrétne nebezpečenstvo, na ktoré sa dá veľmi konkrétne reagovať. Kým však nevieme, akú tvár má, naša predstavivosť nám vykreslí to najhoršie, čo je schopná vykresliť, aby vyburcovala naše ego k horúčkovitej snahe ochrániť nás!

A na záver ešte malý postreh z praxe. Došla som na to, keď mi diagnostikovali rakovinu: nemá zmysel niečoho sa báť. Buď tá situácia nenastane, a potom sme sa báli zbytočne (a celkom zbytočne sme otrávili naše telo všelijakými stresovými hormónmi), alebo tá situácia nastane – a potom ju budeme riešiť tak, ako to najlepšie pôjde! Strach ešte nikdy nič nevyriešil… Strach je len naša emocionálna reakcia na celkom neemocionálnu situáciu – a často práve nevhodná, ustrašená reakcia celú situáciu výrazne zhorší.

Predstavte si, že na savane stretnete lačného leva. Čo urobíte?  Veľa možností nemáte: Môžete ujsť (obávam sa, že ten lev je lepšie trénovaný behať). Môžete si nájsť strom, ak tam nejaký je, a vyliezť naň (a potom ošetrovať situáciu, že lev sa pohodlne usadil pod stromom a čaká, až začnú servírovať obed). Alebo sa môžete postaviť levovi zoči-voči, povedať si, že sa lacno nedáte, a zarevať mu priamo do toho jeho huňatého ksichtu! Ale… všimli ste si tu niekde možnosť “zostať a báť sa”?

Niet sa čoho báť. Jedine ak nesmiernej schopnosti našej fantázie robiť veci hroznejšími, než v skutočnosti sú… Zbavme sa teda zvyku obávať sa všetkého nového a vychutnávajme si zistenie, že sa vlastne vôbec nebojíme!

Neurážaj sa!

Niekedy máme v živote dobré chvíle, inokedy zas ťažké. Niektoré si zapríčiňujeme sami (napríklad keď urobíme nesprávne rozhodnutia), ale veľa z nich k nám prichádza ako “vonkajšie narušenie” v podobe nepríjemného, urážlivého, neochotného, arogantného a grobianskeho správania. Neboli by sme ľudské bytosti, keby sme túto oblasť dôverne nepoznali!

Tak dobre: prečo sa niekto správa nepríjemne, arogantne, grobiansky, urážlivo a neochotne? Väčšinou ide o prejav toho istého – nesprávneho sebavnímania. Existujú štyri základné “zdravé prejavy” vyváženého a vyrovnaného človeka: sebaúcta, vnútorná sloboda, sebadôvera a vnútorná spokojnosť [Max Lüscher: Der 4-Farben-Mensch]. Keď sú dobre vyvinuté, pristupuje k nám tento človek ako k rovnocennému partnerovi s ochotou a toleranciou: “ja som OK a ty si tiež OK”.

Lenže tieto štyri vlastnosti nebývajú vždy dobre vyvinuté – väčšina ľudí následkom výchovy v rodine a skorých zážitkov z detstva svoj sebaobraz deformuje. Deformácie vyzerajú “ja nie som OK a ty si OK” (a preto sa musím tváriť, že som niečo lepšie, aby si na to neprišiel), “ja som OK, ale ty nie si OK” (a tak ti to dám vyžrať, ty nepodarok!), “ja nie som OK, ale nemysli si, že ty si OK” (a preto ti musím ukazovať všetky tvoje chyby a znižovať tvoje zásluhy, aby si náhodou nespyšnel) a potom existuje ešte jeden typ pocitu, ktorý hovorí “celý svet nie je OK” (a preto doňho musím kopnúť, lebo sa mi bridí a čo som urobil – som tu snáď za trest?) To posledné je moja vlastná nadstavba nad transakčnou analýzou, diktovaná životnými skúsenosťami.

Ak teda niekto k nám pristupuje útočne, arogantne, ponižujúco a ja neviem ako ešte, nie je to výpoveď o nás, ale výpoveď o tom, ako vyzerá jeho vnútorný svet. Nuž, to by bolo všetko pekné – ale nielen on je vlastníkom “puknutého ega” – aj my nejaké to ego máme!

A toto naše ego má veľmi tenkú kožku! Nezabudnime: je tu na to, aby nás chránilo pred nebezpečenstvom z prostredia. Neuznávanie v očiach iných patrí k takýmto nebezpečenstvám! Náš spoločenský systém nás totiž vychováva tak, aby sme svoju hodnotu odvodzovali od reakcie iných na nás. Ak reagujú dobre, sme “OK”. Ak reagujú zle, niečo robíme zle a musíme to upraviť. Potom pre nich budeme znova predvídateľní a bezpeční…

A preto naše ego sústavne vníma, ako sa k nemu iní ľudia správajú, a interpretuje to ako ich výpoveď o nás, nie ich výpoveď o sebe… A pretože tiež má za funkciu udržať o nás ten najlepší obraz v očiach iných, pohoršene začne vykríkať:  “Ako mi to mohli urobiť?”

A ak nám niekto takýmto spôsobom “znížil” náš sebaobraz (=ohrozil nás), ociachujeme si ho ako “nepriateľa” a začneme sa k nemu správať nevraživo. Naše ego je totiž programované tak, aby zabránilo niečomu podobnému v budúcnosti. A tak sa večne rýpe v starých krivdách, pestuje si ich a oberá nás tým o náš vnútorný pokoj. Niekto nám ublížil – to znamená, že sme obeť.

Ak chceme tento začarovaný kruh krívd a ponižovania prerušiť, potrebujeme sa na veci, ktoré sa nám dejú, začať pozerať očami našej duše, nie nášho ega. Naša duša je aspekt Božského a vie, že svojím spôsobom je dokonalá a ideálna presne tým, že je taká, aká je. Naša duša nespochybňuje svoju sebahodnotu a neodvodzuje ju od toho, ako na ňu reagujú iní. Naša duša vie, že ľudia sú “emocionálne zvieratá”, ktoré často udrú skôr, ako zvážia dopady svojho konania – a potom tíško jajkajú, alebo sa prehnaným sebavedomím snažia prekryť to, že urobili niečo, čo vlastne nechceli… Naša duša chápe, že svet funguje kauzálne: každý následok má nejakú príčinu. A ak sa duši nepáči následok, začína sa pýtať:

• Prečo  táto situácia nastala?
• Čím priťahujem takéto zážitky?
• Ako sa z toho môžem poučiť?

Toto je základný rozdiel medzi reagovaním z pozície ega a reagovaním z pozície duše. Ak reagujeme z pozície ega, vyžadujeme, aby sa svet prispôsobil naším predstavám o tom, ako by veci mali vyzerať. Ak reagujeme z pozície duše, vieme, že veci zapríčiňujeme a ak zmeníme niečo v našom zapríčiňovaní, zmení sa celý výsledok. Z pozície duše sa nesprávame ako obeť, ale ako spolutvorca!

Keď nám nabudúce niekto ukrivdí, skúsme reagovať dušou, nie naším egom! Nebude to ľahké – a potrebujeme sa na to pripraviť:

• Sledujme mechanizmus, ktorým nás ego stavia do pozície obete! Registrujme, keď sa nás správanie niekoho iného osobne dotýka a uráža nás. Akým spôsobom vnímame akciu toho druhého ako odraz nás samých?
• Všímajme si všetky nevraživosti, ktoré máme z minulosti. Oberajú nás v súčasnosti o kľud? Väčšina toho, čo naše ego uráža, je tak-či-tak zanedbateľná prkotina. Navyše nikto nemôže ponížiť našu dušu… Sme dokonalým aspektom Boha, a to nezávisle na tom, ako sa k nám správajú iní ľudia!

 Takže sa zasmejme nad malichernými sťažnosťami a ústrkmi, prestaňme zazlievať a sústreďme sa na to, aby sme sa z toho, čo práve prebieha, nejako poučili.

Dopraj si to najlepšie!

V živote sme svojím najväčším nepriateľom – a to vďaka nášmu najlepšiemu “priateľovi”, nášmu dobrému egu. Nemýľte sa – ego je nesmierne potrebné. Ego vytvára v našom živote stres a keby nie stresu, tak sa od lenivosti ani nepohneme… Niekde som čítala, že keby sme ráno nepociťovali stres v podobe potreby ísť na záchod, tak z postele ani nevstaneme. A pretože ego je to na to, aby nám pomáhalo čeliť materiálnemu svetu, postará sa nám o potrebnú dávku stresu zakaždým, keď máme tendenciu začať si veci vychutnávať!

Je to dané tým, že keby sme sa nehýbali, nebol by pokrok. Pokrok vzniká hlavne vtedy, keď cítime pnutie medzi “je” a “mohlo by byť”. Vtedy sa snažíme, vtedy dosahujeme. A tak naše ego je zaostrené na všetky prípady, keď máme menej ako niekto iný. To je aj v poriadku – ukazuje nám, čo by sme mohli mať. A je to aj v neporiadku – po rokoch zaostrovania na prípady, kedy máme menej ako niekto iný, si vypestujeme sebaobraz “mám menej ako iní” s dodatkom “asi preto, že som nehodný mať viac, inak by som to predsa mal!”

Takto to dopadne, keď kontrolu preberie ego a nie naša dobrá duša. Ego má tendenciu upierať nám dobré veci v živote a miesto toho sugeruje, že nie sme hodní toho najlepšieho – a že to preto nemáme očakávať!

Naša duša vie, že sme to najlepšie, čo môžeme v danom okamihu byť, a že si aj zaslúžime to najlepšie, čo si dokážeme v danom okamihu dopriať. Nemusíme si urobiť životný program zo strádania; urobme si ho z vychutnávania toho, čo práve teraz dokážeme vychutnávať:

• Začnime tým, že si doprajeme ten najlepší možný rozhľad. Čítajme, informujme sa, zbierajme nápady a trénujme tým svoje myslenie. Čím viac vecí vnímame, tým pestrejší vnútorný svet máme. Tým lepšie môžeme porovnávať, či skutočne chceme a potrebujeme to, čo iní majú navyše oproti nám. Len s dobrým rozhľadom sa dostavuje múdre rozhodovanie – a keď vnímame, ako veci spolu súvisia a ké možné dopady existujú, dokážeme nájsť uspokojenie v tom, čo v živote máme, a nepozerať sa stále na to, čo v živote nemáme.
• Doprajme si tých najlepších priateľov. Obklopme sa ľuďmi, ktorí nám plne vyhovujú, ktorí nás inšpirujú k novým veciam a ktorí vnášajú do nášho života svetlo, radosť a sebadôveru. Ak sa obklopíme ľuďmi, ktorí nám ako-tak vyhovujú, často budeme mať rozdielne názory. Často dostaneme pocítiť, že priateľstvo nie je to, čo by sme od neho očakávali. A často budeme mať pocit, že nevyhovujeme… Ale ako chceme byť spokojní s pocitom, že nevyhovujeme? Na druhej strane, vyhnime sa ľuďom, ktorí na seba nekladú nijaké nároky. Ak chceme spadnúť do stavu nehybnosti a prevegetiť v ňom zvyšok života, sú pre nás tá správna spoločnosť. Ale len spoločnosť ľudí s náročnými cieľmi v nás prebúdza skryté schopnosti a učí nás snívať… a život bez snov je veľmi pustý život!
• Doprajme si to najlepšie z Prírody. Vydajme sa do prírody, vychutnávajme nebo, vzduch, kvety, vtáky, včely… Nikdy som si veľmi nevážila včaly, kým ich v minulých dvoch rokoch nezačalo ubúdať. Záhrada plná kvetov a bez včiel je smutný pohľad… Sedíte na lavičke a nepočujete bzučanie. Niečo chýba. Takže keď chodíme po prírode, všímajme si, ako zdanlivo drobné veci zapadajú do väčších celkov a prispievajú k udržaniu života. Bez včiel niet plodov. Bez plodov niet obnovy života. Taká malá včela je nesmierne dôležitá pre to, aby svet v jeho dnešnej podobe prežil…
• Doprajme si to najlepšie jedlo. Nech je čerstvé, chutné a pripravované s láskou. Jedlo nie je len na to, aby udržiavalo nás “mechanizmus” v chode! Každé drobné sústo predstavuje spústu práce. Uvedomme si to, keď ho dávame do úst. Keby nie činnosti iných ľudí, nemali by sme všetky tie lahôdky. Keby nie našej činnosti, iným by niečo chýbalo… Všetci sme súčasť jedného obrovského, vzájomne prepojeného mechanizmu, ktorý nazývam “ekosystém Zem”.
• Doprajme si tú najlepšiu bielizeň alebo ošatenie či tú najlepšiu posteľ na spanie. Tieto drobné potešenia v nás dokážu vytvoriť nesmiernu zásobu pozitívnej energie. Keď ideme do obchodu kupovať napríklad kreslo, kúpme si to najlepšie, ktoré si môžeme dovoliť. Nekupujme podľa ceny – inak sa budeme cítiť vždy ako second best, len druhá trieda. Poznám jednu takú pani. Rozhoduje sa pre lacné veci a potom žije s pocitom krivdy, že si niečo nemohla dopriať. Navonok sa to prejavuje výhradami a frfľaním a nútením iných, aby šetrili… Nemá pekný vnútorný svet a nemá veselý život. Nerobme tú istú chybu! Ak niečo chceme kvalitné, radšej niečo iné nekúpme, ale doprajme si skutočne to najlepšie, čo si môžeme v danej chvíli dovoliť!

A hlavne – nečakajme, až nám niekto “to najlepšie” ponúkne… Doprajme si to sami! V ezoterike platí zákon “rovnaké priťahuje rovnaké”. Keď si sami doprajeme to dobré a vychutnáme si ho, začne nám život prinášať to dobré, aby sme si ho mohli vychutnať!

Povznes sa nad seba!

Prvý krok k životu podľa svojej duše je povzniesť sa nad seba samého, teda odosobniť sa od svojho falošného “ja” – svojho ega. Je načase byť k sebe otvorený a prestať sa márne snažiť prezentovať svoje ego svetu ako svoje skutočné ja… pretože ním nie je. Vďakabohu, pretože ak od seba poodstúpime a pozrieme sa na seba zboku, rýchlo zistíme, aké náročné je naše ego na “údržbu” – také náročné, že popri tom už nezostáva ani čas, ani prietsor na to, aby sme sa venovali čomukoľvek inému než tomuto vrcholne umelému výtvoru.

Psychológovia tomu hovoria “maska”. Socilógovia to nazývajú “kondicionovanie“. Alternatívne terapie o tom hovoria ako o vzorcoch (myslenia, správania). Yiddiš to označuje ako shtick. Inými slovami ide o našu sebaobrannú, umelú, manipulatívnu časť osobnosti, ktorá funguje na princípe “čokoľvek robíš, veľmi sa mi nepribližuj, lebo by si mi mohol ublížiť”. Všetci túto zložku osobnosti vlastníme. A ak si nedáme pozor, môžeme nakoniec uveriť, že je skutočne tým, čím sme – a tým znemožníme našej duši svietiť nám na cestu.

Spýtajme sa sami seba:

• V ktorých oblastiach nie som autentický?
• Kde niečo hrám a nie som sám sebou?
• Čo zo svojho vnútra skrývam alebo neprejavujem?

Svet a hlavne ľudia okolo nás práve teraz potrebujú byť v kontakte s naším skutočným “ja”. Kde nám to naše ego znemožňuje? Buďme ochotní povzniesť sanad naše falošné “ja” a podeliť sa s ostatnými o to, čo nosíme vovnútri. Ak to dokážeme, prejaví sa okamžitý liečivý efekt – na iných, ale hlavne na nás.

Tento text je prevzatý priamo od Sonie Choquette – keby som čo robila, nedokážem tie myšlienky povedať lepšie alebo k nim niečo pridať. Jedine možno, že touto meditáciou sa stávame ochotní pohnúť svojím kotviacim bodom.

Vytrvaj!

Ako pracujeme na sebe a svojom zdokonaľovaní, prebúdzame nášho ducha a začíname žiť vo vyššej frekvencii Lásky. Pre naše ego je to zmena – a to taká, o ktorú vôbec nestojí! Cíti sa zmätené a zneistené. Žijeme podľa princípov, ktoré nám ono nediktuje. Stráca moc nad nami – a tak sa začne priečiť a začne odporovať, snaží sa zmeny zastaviť alebo zvrátiť.

Funkcia ega je ochrániť nás pred fyzickým alebo psychickým poškodením. Ego si vytvorí systém hodnôt a postupov, ktoré nám pomáhajú prežiť v prostredí, v ktorom žijeme. Sú overené, osvedčené a preto nespochybniteľné. Nemusíme veľmi rozmýšľať – velenie preberá autopilot a pomáha nám absolvovať každodenné aktivity bez priveľkých výdajov energie, bez priveľkej potreby premýšľať.

Z vibračného hľadiska ego funguje tak, že našu vibráciu udržiava na stále rovnakej úrovni. Ak sa rozhodneme svoju vibráciu zvýšiť a spirituálne podrásť, potrebujeme vysadiť jeho vládu, lebo inak sa voči nám začne správať ako náš nepriateľ – odhadne situáciu ako ohrozenie a nás ako toho, kto ohrozuje. A tak bez veľkého rozmýšľania (lebo ego je všeličo, len nie veľký rozmýšľateľ) nás začne sabotovať. Má na to vynikajúci nástroj: náš vnútorný monológ a zbierku našich skúseností, ktoré sú skúsenosťami z reality, v ktorej je ego zvyknuté pohybovať sa. Keď to chceme zmeniť a zozbierať skúsenosti z inej reality (bosoráci tomu hovoria “presunúť kotviaci bod“), okamžite nás konfrontuje s tým, že “takto to predsa nefunguje” a “to sa nikdy nepodarí” a “to je šialenstvo; uvedomuješ si vlastne, do čoho lezieš?!”

Buďme si toho vedomí, rátajme s jeho odporom a buďme verní svojej duši! Ignorujme vnútorný monológ ega, ktorý nám sugeruje, že plýtvame časom, že výsledky sa nedostavujú, že na to nemáme, že to je len falošná predstava…

Ak chceme zvýšiť našu vibráciu na vyššiu úroveň a udržať ju tam, budeme potrebovať trpezlivosť – hodne trpezlivosti! A k tomu ešte i prax a disciplínu. Vytrvajme v našom rozhodnutí žiť podľa potrieb našej duše, nie podľa prikázaní prostredia alebo strachov ega. Buďme verní tomu, v čo veríme a čo odráža naše skutočné ja. Možno neuvidíme okamžité výsledky, ale vovnútri pocítime, ako sa veci začínajú meniť – zistíme to na tom, že do nášho života príde viac Svetla a Lásky. Vytrvajme v tom, čo sme začali! Čoskoro uvidíme výsledky.